Odkaz hlbokej viery a vďačnosti

V živote každej obce sú momenty, kedy sa minulosť spája s prítomnosťou a kedy dávne ľudské osudy opäť ožívajú. Významným dňom pre našu obec sa stal 14. september 2026, kedy sme sa na Sviatok Povýšenie svätého Kríža ako spoločenstvo obyvateľov zišli pri hlbokom ľudskom a duchovnom akte-požehnaní obnoveného kríža, ktorý sa už 100 rokov týči nad našimi domovmi. Vďaka zachovaným spomienkam dnes poznáme príbeh ženy, ktorá tento kríž postavila z lásky, bolesti a hlbokej vďačnosti.

Ťažký osud Veroniky Hovancovej

Keď sa prenesieme o storočie dozadu, ocitneme sa v náročnom období po prvej svetovej vojne. V našej obci vtedy žila Veronika Hovancová, rodená Genčúrová (narodená 10.decembra 1884). Jej život bol poznačený hlbokými ranami. Krutá vojna jej vzala milovaného manžela Štefana Hovanca.

Aby toho nešťastia nebolo málo, Veroniku ako prvorodičku zasiahla tá najdramatickejšia bolesť, akú môže matka zažiť- jej vytúžené bábätko zomrelo krátko po narodení. V mladom veku tak zostala úplne sama, ako chudobná vdova bez detí a bez akýchkoľvek finančných prostriedkov.

Zásluha vzdelaného dekana Vendelína Genčúra

V časoch týchto najväčších životných skúšok a samoty jej však podal pomocnú ruku jej brat Vendelín Genčúr, neskorší pán dekan. Na vtedajšiu dobu išlo o mimoriadnu osobnosť-bol to vyštudovaný kňaz, ktorý dosiahol doktorát z histórie. V období, kedy na našom vidieku bolo vyššie vzdelanie skôr vzácnosťou, patril k skutočnej intelektuálnej elite.

Práve vďaka svojmu vzdelaniu, prehľadu a schopnosti orientovať sa v novom právnom systéme vtedajšej republiky dokázal pre svoju ovdovenú sestru vybojovať na štátnych úradoch finančnú podporu-vojnovú penziu. Pán dekan Genčúr nenechal svoju sestru napospas osudu a toto uznanie si plne zaslúži nielen za svoju rodinnú obetavosť, ale aj za rozhľad, ktorým v tom čase vynikal. Pre Veroniku to v jej zložitej situácii znamenalo kľúčovú finančnú podporu.

Zo žuly a z čistej vďačnosti

Veronika Hovancová sa neocitla v zatrpknutosti. Naopak, z hlbokej vďačnosti Bohu a zároveň ako večnú pamiatku na svojho padlého muža Štefana a ich zosnulé prvorodené dieťatko, sa rozhodla pre tradičný a hlboký prejav viery.

Zo skromných peňazí, ktoré vďaka bratovi od štátu dostala, dala nad obcou postaviť kríž. Dala ho vytesať z masívnej žuly a vtlačiť doň ústredný motív svojho srdca, ktorý je na ňom vyrytý dodnes:“ Na chválu Božiu“.

Pani Veronika zomrela 26.mája 1948 ako bezdetná vdova. Hoci po nej nezostali priami potomkovia, zostalo po nej niečo nesmrteľné. Tento žulový kríž už celé storočie rozpráva jej príbeh o nezlomnej viere a láske.

Zachovanie dedičstva pod záštitou obce

Zub času sa za sto rokov podpísal aj na pevnej žule a preto bolo našou morálnou povinnosťou vrátiť pamätníku jeho pôvodnú dôstojnosť. Obnovu tohto historického symbolu si preto zobral na starosť Obecný úrad na čele s pánom starostom Mgr. Milanom Hovancom, aby sa storočný kríž zachoval pre ďalšie generácie.

Slávnosť obnovy začala svätou omšou. Po jej skončení sme sa spoločne, v slávnostnom sprievode presunuli k samotnému krížu nad obcou.

Priamo na mieste, s výhľadom na našu rodnú dedinu, ICLic. Tomáš Tomusko slávnostne posvätil obnovený kríž. V modlitbách sme vyprosili požehnanie pre naše rodiny a poďakovali za to, že odkaz Veroniky Hovancovej a akademický duch dekana Genčúra žijú v našich srdciach ďalej.

Tento storočný žulový kríž už nie je len nemým svedkom minulosti. Vďaka spoločnému úsiliu obce a jej obyvateľov je odteraz jasným symbolom toho, že Poloma nezabúda na svoje korene, ctí si pamiatku predkov a dokáže sa spojiť pre dobrú a vznešenú vec.

admin